... IBA AK ZRNO ODUMRIE, PRINESIE ÚRODU

            Pápežský kazateľ Raniero Cantalamessa spomína príbeh istej mladej ženy, ktorá šesť rokov nemohla otehotnieť. Hovorila: „Vo všetkom sa mi darí, som úspešná, zdalo by sa, že by som mala byť šťastná, ale ja nemôžem byť a nie som šťastná“. Keď videla matky s deťmi na rukách, musela odvrátiť zrak, keď sa modlila Otčenáš, nedokázala vysloviť slová: „buď vôľa tvoja“. Všetky svoje túžby a snahy podriaďovala jedinému – stať sa matkou. Na radu priateľov, ktorí videli jej nepokoj a chceli jej pomôcť, začala sa spolu s nimi modliť. Tak časom nadobudla vnútorný pokoj. Rozhodli sa s manželom pre adopciu dieťaťa. Sama bola prekvapená, ako to všetko išlo rýchlo a a bez problémov. Keď po čase konečne držala po prvýkrát na rukách adoptované dieťa, vyznala sa: „Teraz som šťastná, lebo skrze toto dieťa daroval mi Boh srdce matky“.
            „Božie cesty nie sú našimi cestami“, oni sú vysoko nad nimi. My máme svoje plány, Boh však lepšie pozná, čo nám viac prospeje pre spásu duše. Naše zrno – naše predstavy, túžby musia odumrieť, aby raz, keď zrno padne do zeme, mohlo vyklíčiť a priniesť úrodu. Veľká úroda neraz sa rodí vo veľkých bolestiach. Svedčia o tom i nasledujúce príklady:
            Ján Pavol II. z príležitosti svojich 75.-tych a 80.-tych narodenín vážne rozmýšľal, že z dôvodu zhoršujúceho sa zdravotného stavu rezignuje na svoj pápežský úrad. I keď v histórii bolo niekoľko podobných prípadov, kedy sa pápež vzdal svojho úradu, Ján Pavol II. si bol vedomý si svojho poslania, ktoré dostal z rúk samotného Krista. Preto sa rozhodol v úrade zotrvať - ako a koľko Pán bude chcieť. „Z kríža sa neschádza“, zneli jeho slová. A bola to naozaj priam hrdinská poslušnosť sv. Otca, ktorý sa mnoho rokov trápil s chorobou, a napriek tomu v úrade zotrval.
            Druhý príklad je zasa o hrdinskej poslušnosti jeho nástupcu, kardinála Ratzingera, ktorý úrad prijal. Sám hovorí: „Keď rástol počet hlasov na moju osobu, pochopil som, že by voľba mohla padnúť na mňa. Zakrútila sa mi z toho hlava. Bol som presvedčený, že som vykonal prácu na celý ľudský život a dúfal som, že prežijem zvyšok svojich dní v pokoji. V hĺbke svojej duše som povedal Bohu - ,Toto mi nerob! Je viac mladších, schopnejších a lepších ako som ja. Majú viac síl a väčší zápal.‘ Vtedy ma veľmi zasiahli slová lístku, ktorý mi napísal spolubrat kardinál. Pripomenul mi, ako som pri pohrebnej omši za zosnulého Jána Pavla II. hovoril o jeho veľkodušnej odpovedi na Kristovo povolanie ,Poď za mnou!‘ Karol Wojtyla odpovedal: ,Áno, idem, i keď ma, Pane, vedieš, kadiaľ nechcem‘. ,Ak ťa Pán povolá‘, napísal spolubrat kardinál, ,spomeň si, o čom si kázal a choď, prijmi jeho volanie. Urob to tak, ako si to kázal o veľkom pápežovi, ktorý sa už vrátil do domu Otcovho.‘ Hlboko ma to zasiahlo. Uvedomil som si, že človek nie je stvorený pre pohodlie, ale pre veľké veci a pre dobro, a tak som nakoniec nemohol povedať inak ako áno.“
            Pánove cesty nie sú pohodlné. Naše „toto nie, Pane“, je častokrát prirodzenou reakciou na náročnosť Božieho povolania, skúšky, úlohy... Nechajme sa povzbudiť príkladmi tých, ktorí odumreli sebe a na Božie volanie odpovedali: „Idem, Pane“.

                                               Nádej vidí klas, i keď môj telesný zrak vidí len hnijúce zrno.
                                                                                                          Primo Mazzolari